Dolné trnavské predmestie sa rozvíjalo oveľa skôr, ako začalo byť zastavanou zónou. Už v 17. storočí sa tam rozprestierali záhrady a v nich stáli prvé záhradné architektúry. Začiatkom 19. storočia postavili župnú nemocnicu, v polovici storočia tadiaľ prechádzala železnica, na konci 19. a začiatku 20. storočia vzniklo na juhu postupne viac tovární, napr. kovolejáreň (bratia Fischer), továreň na umelý kameň a cement (Sukop), továreň na čokoládu (Adolf Fischer), továreň na výrobu kachlí a sporákov (Neuráth), mestský bitúnok, výrobňa ľadu, Coburgove závody atď. Ulica, ktorá viedla z mesta pod železnicou až k nemocnici bola pre obyvateľov dôležitou južnou spojnicou. Najskôr bola Emmerova, po r. 1945 Roosveltova, potom Leninova a teraz ju poznáme ako Ulicu Andreja Žarnova.
Bratislavská župa poverila v 20. rokoch 19. storočia komisiu, aby našla vhodný pozemok na stavbu župnej nemocnice. Pozemok s nehnuteľnosťou na južnom predmestí Trnavy, ktorý patril Ostrihomskej kapitule bol najvhodnejší a arcibiskup Alexander Rudnay súhlasil s predajom. Stavbu viedol mestský staviteľ Anton Grünn – ten istý staviteľ, ktorý o zopár rokov neskôr rozšíril budovu mestského hostinca U čierneho orla a postavil mestské divadlo v Trnave. Verejnú nemocnicu slávnostne otvorili 4. októbra 1824 za účasti hlavného župana Leopolda Pálfiho. Neveľká stavba so 40 posteľami slúžila pre pacientov trpiacich venerickými chorobami. Hlavným cieľom bolo zamedziť šíreniu pohlavných a infekčných chorôb medzi obyvateľstvom. Pre miestnych občanov bola liečba zdarma, cudzinci a sluhovia platili veľmi mierny poplatok.
O desaťročie neskôr sa rozhodovalo o tom, kadiaľ povedie nová železnica. V roku 1838 vznikla Uhorská bratislavsko-trnavská železničná spoločnosť a v r. 1846 spojila Bratislavu s Trnavou konská železnica, ktorá pokračovala do Serede. Od roku 1876 začala prevádzka parných vlakov. Stanicu s centrom mesta spájala nájomná doprava drožiek a fiakrov. Do mesta prechádzali mostom cez Trnávku.
Medzi stanicou a centrom bolo koncom 19. storočia niekoľko hostincov – Polnitzkého, Hladilov, Grünsteinov. Dobytčí trh za niekdajšou Dolnou bránou presťahovali v prvých desaťročiach 20. storočia južnejšie za trať, vedľa dnešnej Dohnányho ulice. Od mosta popod železničný násyp až k nemocnici viedla ulica, ktorej dali ešte za monarchie názov Emmerova. Kornel Emmer (*1845 Trnava – †1910 Döbling) bol právnik a poslanec Uhorského snemu, ktorý sa narodil v Trnave rodičom Ignácovi Emmerovi a Márii rod. Kamenárovej. Jeho otec, trnavský mešťan bol v r. 1865 starostom a matka - dedička rodičovského majetku vlastnili dom a záhradu za južnými mestskými hradbami pri strelnici (neskôr Dom pionierov a Ružový park). Tento svoj trnavský majetok odkázal Kornel Emmer testamentom mestu Trnava. Mal však podmienku, aby majetok mesto využívalo na kultúrne účely pre verejnosť a aby bola po ňom pomenovaná jedna z trnavských ulíc. Trnavčania boli s testamentom oboznámení a ešte za monarchie začiatkom storočia nazvali novo formovanú ulicu v Trnave Emmerovou. Názov rešpektovali aj po r. 1918, kedy sa takmer všetky maďarské názvy nahradili slovenskými.
Po smrti Kornela Emmera v r. 1910 prenajímala manželka trnavský majetok ešte niekoľko desaťročí. Zomrela počas vojny v r. 1944, no testament svojho muža rešpektovala. Po vojne nastúpilo už generačne iné vedenie Trnavy a na testament sa takmer zabudlo. Až starý právnik Štefan Schiffer upozornil na jeho existenciu a objekt s pozemkom mesto Trnava nemuselo vyvlastniť, ale právoplatne ho nadobudlo dedičstvom z rúk maďarského testamentárneho vykonávateľa.
Priestor dnešného Námestia SNP, kadiaľ pôvodne pretekal potok, prekryli okolo r. 1913 a vzniklo tam prvé námestie. Už na niektorých pohľadniciach spred r. 1918 vidno zástavbu na južnej strane námestia. Za mostom na začiatku skúmanej ulice stál secesný dom a oproti hostinec Jozefa Hladila – prízemná stavba s veľkorysým dvorom, kde stál prístrešok pre kone a vozy obchodníkov prichádzajúcich do Trnavy na trhy a jarmoky. Grünsteinov hostinec bol západnejšie, na rohu s Hospodárskou cestou. Polnitzkého pozemok aj s budovami vedľa bývalej Dolnej brány odkúpili začiatkom 20. storočia evanjelici, ktorí tam plánovali postaviť svoj kostol. Po vzniku Československa sa na viacerých miestach skúmaného územia rozbehol stavebný ruch.
V októbri 1924 posvätili nový evanjelický kostol postavený podľa projektu architekta Josefa Mareka. Má polkruhový pôdorys s amfiteátrovým auditóriom s hranolovitou vežou v zadnej časti, ktorá je ukončená nadstavbou zvonice s hodinami. Prednú fasádu zdobí arkádová ochodza s dvoma symetricky umiestnenými predstavanými valcovitými vežičkami so schodiskom. Evanjelický kostol tvorí dominantu ulice. Žarnovu ulicu pretína Kollárova ulica, ktorá sa v tejto časti vyformovala až v súvislosti so stavbou továrne na čokoládu.
Prízemný Hladilov hostinec na západnej strane ulice bol zbúraný v druhej polovici 20. rokov. Základný kameň pre stavbu nového Okresného domu v Trnave podľa projektu architektov Floriansa a Schreibera položili 27. 1. 1927 a dokončený bol o rok neskôr. Susedný, pôvodne nízky dom so zaujímavým portálom a ozdobenou rímsou dal v tom istom období prestavať podnikateľ Juraj Vyskočil (starosta Trnavy) na viacposchodový moderný funkcionalistický dom. Tam pôsobila aj lekáreň U spasiteľa s lekárnikom Andrejom Jančom (na adrese od r. 1922), neskôr s lekárnikom PhMr. Karolom Flittnerom. Vedľajší dom na rohu s Kollárovou je už na pohľadniciach z polovice dvadsiatych rokov 20. storočia zachytený ako hostinec, neskôr známy ako šenk U Kostolého.
Oproti Okresnému domu, na východnej strane ulice stál už niekedy okolo r. 1915 secesný dom s valcovitým arkierom na nároží (dnes je na prízemí lekáreň). Vedľa neho bola postavená poschodová budova, o ktorej nemáme veľa informácií. Na rohu Emmerovej a Kollárovej ulice stál kedysi mýtny domček, kde sa vyberalo v ére dobytčieho trhu mestské mýto. V r. 1924 dalo mesto na tomto mieste postaviť poschodový bytový dom, ktorého nárožie zdobí valcovitý arkier.
Za križovatkou na Kollárovej začína západná časť ulice secesným bytovým domom s nárožným arkierom a nasleduje komplex budov továrne známej najskôr ako Fischer, neskôr Figaro. Ešte v medzivojnovom období spájala Mesačná ulica Emmerovu s Hospodárskou cestou tesne pred podchodom pod traťou (dnes Dohnányho). Fragment dnes slepej Mesačnej ulice je uzavretý v rámci areálu podniku Figaro. Pred železnicou dali v r. 1921 postaviť bytový dom pre manažment továrne s projektovanou firemnou predajňou na prízemí.
Na východnej strane začínala táto časť ulice Útulňou židovských starcov postavenou v roku 1909 z darov dobrodincov pôvodne pre 12 chovancov židovskej obce status quo ante. V roku 1934 bola prestavaná, rozšírená a zmodernizovaná. V susedstve stojí poschodová budova, na prízemí bolo vždy viac prevádzok, v rozličných obdobiach rôzne – pekáreň, mliekareň, holičstvo, obchod so zeleninou... Dnes po prestavbe slúži ako bytový dom. Na pohľadnici z dvadsiatych rokov 20. storočia vidno vedľa neho nízku budovu s výrazne zdobeným priečelím označenú nad vchodom názvom Mariánsky ústav. Ešte v medzivojnovom období bola prestavaná na poschodovú funkcionalistickú stavbu a stala sa provinciálnym domom kongregácie Dcér Božskej Lásky (FDC) a dievčenským sirotincom v Trnave. V jej susedstve a na rohu s Novosadskou ulicou bol hostinec Františka Fišeru. Fišera najskôr prevádzkoval známy Svatého hostinec v centre, v r. 1925 sa osamostatnil a otvoril si vlastný podnik s letnou záhradou oproti továrni na čokoládu. Od druhej polovice 20. storočia je známy ako Pezinská vináreň. Neďaleko stál kedysi ešte Majtnerov hostinec.
Za podjazdom pod traťou stál na východnej strane ulice až do roku 1990 secesný dom podnikateľa a staviteľa Petra Szukopa (neskôr jeho syna Jozefa), kde bola Prvá továreň na umelý kameň a cement v Trnave. V tej dobe to bolo na rohu Bratislavskej cesty, ktorá práve v tomto mieste vyúsťovala na Emmerovu ulicu a jediný funkčný cestný podjazd pod železnicou. Totiž, cestný podjazd na Dohnányho ulici vybudovali až v druhej polovici 20. storočia. Po traťou viedla dovtedy len cesta pre chodcov a cyklistov, väčšinou smerujúcich ku Coburgu, športovisku Rapid a na Tulipán. Krásny secesný dom Sukopovcov z počiatku 20. storočia musel na jeho konci ustúpiť rozširovaniu trate a podjazdu pod železnicou pri výstavbe novej železničnej stanice.
Emmerovu ulicu za podjazdom lemoval na východnej strane oplotený areál nemocnice so zeleňou a pavilónmi. Oproti stáli rodinné domy so záhradami - zástavba nadväzujúca na štvrť Tulipán v susedstve dnešnej Dohnányho ulice. Na rohu Emmerovej a Záhradníckej ulice bývala aj rodina klobučníka Andelína Rodera. Po vzniku Československa sa Roderovci do Trnavy prisťahovali z Moravy. Klobučnícky obchod mali na dnešnej Radlinského ulici. Pri dome na Emmerovej ulici vznikla i klobučnícka dielňa, kde sa klobúky tvarovali a pripravovali do predaja.
Iným podnikateľom, ktorý mal dom aj podnik na Emmerovej ulici bol Jozef Sukop. Pohrebný ústav s predajom náhrobných kameňov mal najskôr vedľa špitála na dnešnej Hlavnej ulici. Niekedy v druhom desaťročí 20. storočia si postavil dom na Emmerovej ulici oproti vchodu do areálu nemocnice a sem presťahoval aj časť podnikania. Po smrti svojho otca staviteľa Petra Sukopa prevádzkoval okrem obchodu s náhrobnými kameňmi a pohrebnej služby aj obchod s cementom.
Na Emmerovej ulici podľa adresára z roku 1934 pôsobili napríklad výrobcovia bielizne Widder a Hirsch, holiči Ján Hudek, Anton Pšenka a Július Zimmermann, murársky majster František Vašina vlastnil na ulici dom a prevádzkoval tu obchod s miešaným tovarom, podobný obchod vlastnil aj Oskar Danzinger (bol zároveň zástupcom poisťovne Anker/ Kotva) a Ján Lincény. Bodegu mala na Emmerovej ulici Etela Meitnerová, pracoval tu obuvník Jozef Varinský, pekár Reich a syn, povozník Ján Dávidek, bývali tu pôrodné asistentky Mária Gašparovičová a Mária Filipová (v mestskom obytnom dome). Na tejto ulici pôsobil istý čas aj právnik Dezider Plechlo, ordináciu tam mali praktický lekár Dr. Schick a očná lekárka Dr. Hrankovičová, tiež tu bola filiálka podniku Agrasol.
Koncom 20. storočia ulicu za podjazdom radikálne zmenila najmä novostavba nemocnice, ktorej musela ustúpiť zástavba rodinných domov na západnej strane, časť Dohnányho ulice a celá Záhradnícka ulica. Vzhľadom na rozrastanie Trnavy už dávno nie je táto ulica (a objekty, ktoré pri nej stoja) na periférii, ale v tesnom susedstve s centrom mesta.
Článok vyšiel v Novinkách z radnice, číslo 5 – jún/2024, s. 6 - 9.
Autorka: Simona Jurčová, Západoslovenské múzeum v Trnave.
Zdroj foto: Jozef Benko, Štefan Magula, Eva Hermanská, kniha Trnava 1238 – 1938, Adresár 1926.
V tlačenej podobe vychádzajú Novinky z radnice desaťkrát ročne obvykle v prvý pracovný deň v mesiaci. Svoj výtlačok si môžete vziať bezplatne na radnici na Hlavnej 1.
