Dňa 28. júla tohto roku sme si pripomenuli 450 rokov od podpísania zmluvy o postavení mestskej veže pre Trnavu. V dome richtára Juraja Schlegla ju pred mestskou radou podpísal a pritlačením svojej pečate potvrdil trnavský mešťan a staviteľský majster Jakub. Pomáhať mu mali dvaja ďalší majstri – Bernát a Sebastián Merald, aby bolo zabezpečené dokončenie veže aj v prípade smrti jedného z nich. Výšku výdavkov a honorár nechávala zmluva na uvážení mesta.
Prečo sa vedenie mesta rozhodlo financovať takúto rozsiahlu a nákladnú stavbu? V tomto období sa Trnava nachádzala vo fáze hospodárskeho rozvoja a prosperity. Napriek viacerým katastrofám, ktoré mesto v tomto období postihli – zmieniť môžeme niekoľko morových epidémií, požiare či zemetrasenia –, situácia po katastrofálnej porážke Uhorska pri Moháči priniesla do Trnavy nielen nové obyvateľstvo či ostrihomskú kapitulu, ale aj rozvoj obchodu a remesiel. Hoci mesto bolo relatívne dobre opevnené (a na opravu a vylepšenie hradieb boli vynakladané nemalé prostriedky), potrebovalo vhodnú pozorovateľňu, z ktorej by mal strážnik výhľad na blížiace sa nebezpečenstvo – osmanských nájazdníkov či začínajúci sa požiar, ktorý by ešte bolo možné uhasiť. Na tento účel dovtedy slúžila veža Dómu sv. Mikuláša. Poloha na okraji mesta a chýbajúca ochodza, ktorá by umožňovala nerušený výhľad na všetky svetové strany, ju na tento účel nerobili práve najvhodnejšou, strážnikovi taktiež pravdepodobne neposkytovala žiadne pohodlie. V mestskej veži mal k dispozícii izbu a ochodzu, ktorá umožňovala výhľad na celé mesto a okolie. V prípade požiaru dával znamenie trúbením, smer požiaru signalizoval cez deň vyvesením vlajky v smere, kde videl dym, v noci dával signál pomocou lampáša. V roku 1895 bolo spustené poplašné zvonkové zariadenie a začiatkom 20. storočia bol na vežu zavedený telefón. Strážnik na veži bdel ešte v 50. rokoch 20. storočia.
Druhý účel bol nepochybne reprezentatívny. Trnavskí mešťania boli na svoje mesto, jeho postavenie a význam právom hrdí, určite preto potrebovali vhodnú stavbu, ktorá by z diaľky zvestovala všetkým pocestným, že sa blížia k jednému z najvýznamnejších slobodných kráľovských miest v krajine.
Tretím účelom bolo umiestnenie hodín na dostatočne viditeľnom mieste, aby ukazovali presný čas aj tým obyvateľom mesta, ktorí nedisponovali vlastnými hodinami. Hoci skoršie zmienky hovoria o hodinách na mestskej radnici, tieto neboli umiestnené tak vysoko a určite neboli viditeľné zo vzdialenejších častí mesta. Najstaršia zmienka o hodinách na mestskej veži pochádza už z roku 1590, na južnej fasáde veže sa nachádzali aj dodnes zachované slnečné hodiny.
Záznamy v účtovných knihách mesta potvrdzujú, že so stavbou sa začalo prakticky ihneď a trvala zhruba ďalších desať rokov, v roku 1573 boli už vykonávané práce na streche veže. Ročné výdavky na stavbu kolísali od menej než 500 po vyše 1 000 zlatých. Vzhľadom na skutočnosť, že ročný rozpočet mesta sa v polovici 16. storočia pohyboval okolo 5 000 zlatých, ide o skutočne významnú položku, ktorá sa v mestských knihách účtovala samostatne. Štefan Ručka vo svojom výklade dejín Trnavy vyčíslil celkové náklady na stavbu veže na 4 690 zlatých, no pri započítaní neskorších dokončovacích prác bola táto suma určite vyššia. V roku 1585 bola dokonca vypísaná zvláštna daň na pozlátenie sochy. Pôvodná socha znázorňovala polmesiac a hviezdu (resp. slnko), jej osud však nie je známy. Je pravdepodobné, že bola poškodená alebo zničená počas dvoch najhorších požiarov, aké kedy Trnavu zasiahli. Už prvý z nich, ktorý vypukol 23. júna 1666, zničil strechu veže a poškodil murivo. Ďalší požiar 8. augusta 1683, spájaný s kuruckým vodcom Imrichom Tökölym, zničil takmer celé mesto a nepochybne zmaril akékoľvek snahy o opravu veže.
Trnavčania opravu veže nevzdali. V roku 1692 na ňu umiestnili zvony. V roku 1701 vyplatili Andejovi Demkovičovi 110 zlatých za prácu na výzdobe fasády veže a v roku 1729 bol do veže inštalovaný nový hodinový stroj Franza Langera. V roku 1742 bola báň obitá medeným plechom za použitia 10-tisíc klincov. Túto podobu barokovej báne s dvoma lucernami nájdeme na väčšine zachovaných vedút Trnavy. Medzi rokmi 1739 a 1742 bola na vežu umiestnená socha Nepoškvrnenej Panny Márie – Immaculata, no 15. mája 1786 ju zhodil silný víchor. Jednou z pravdepodobných príčin, o ktorých sa uvažovalo, boli príliš veľké rozmery gule – glóbu, na ktorom socha stála.
V roku 1791 bola veža opravená medeným plechom, dovezeným z Banskej Štiavnice, a 8. septembra na jej vrchol umiestnil tesársky tovariš Matej Krieger s dvoma pomocníkmi novú sochu Immaculaty. Najväčším dielom sa na tom podielal kanonik ostrihomskej kapituly (ktorá ešte stále sídlila v Trnave) František Dravecký, ktorý na tento účel daroval 1 000 zlatých. Sochu v životnej veľkosti pozlátil trnavský zlatník Matej Šaclauer. Mala dve tváre, aby nebola žiadnej časti mesta obrátená chrbtom, a zostavená bola tak, aby sa mohla voľne otáčať okolo svojej osi a dozerať na mesto. Pri tejto príležitosti profesor rétoriky František Baky napísal latinský chronogram, ktorý bol spolu s pamätným listom umiestnený v schránke pod sochou. Súčet písmen ako rímskych číslic v každej časti textu predstavuje rok umiestnenia sochy na vežu. Prvá časť je venovaná Františkovi Draveckému, druhá zlatníkovi Šaclauerovi, tretia Jozefovi Auersbergovi, kapitánovi vojenského oddielu, ktorý sa v tom čase nachádzal v meste, a posledná samotnému autorovi chronogramu.
Začiatkom 19. storočia prebiehali ďalšie stavebné úpravy, najvýraznejšou bol nový vstup na prízemie veže z námestia, ktorý bol dokončený v roku 1818.
Ani nová socha na svojom mieste nevydržala oveľa dlhšie. Silná búrka 5. augusta 1845 poškodila strechu veže a strhla sochu. Veža bola opravená len provizórne a k prvým úvahám o oprave prišlo až v roku 1864, zrejme pre uhorskú revolúciu a absolutistickú politiku Viedne, ktorá nasledovala po jej porážke. Zachované sú až tri návrhy na kompletnú slohovú prestavbu veže, ktoré sa niesli v duchu historizujúceho romantizmu. Veža mala byť nielen nadstavaná, ale aj opatrená stavebnými prvkami, ktoré by úplne zakryli jej renesančný ráz. Mesto sa nakoniec rozhodlo, zrejme najmä z dôvodu, že takáto prestavba by bola neúmerne drahá, vežu len opraviť a postaviť novú báň. Predstavených bolo viacero návrhov, nakoniec bol vybraný projekt staviteľského majtra Antona Freibergera, ktorému boli zverené aj samotné práce. V roku 1875 báň veže nadobudla súčasnú podobu a 8. septembra bola na jej vrchol opäť umiestnená socha Panny Márie.
Ďalšia rekonštrukcia veže sa začala v roku 1938 v rámci rozsiahlych prác na verejných budovách. Na mestskú vežu bolo vyčlenených 122-tisíc korún, ktoré boli hradené z rozpočtu mesta, pretože štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku neposkytol žiadnu podporu. Práce boli zverené miestnej filiálke stavebnej firmy Pittel & Brausewetter. Najväčšou výzvou bola obnova zvetranej a odlupujúcej sa omietky. Hoci mesto pôvodne trvalo na zachovaní kvádrovania na nárožiach, zástupcovia firmy trvali na tom, že táto výzdoba je historicky bezcenná a pri novej omietke z hydraulického vápna by pôsobila komicky. Omietka z celej veže tak bola odstránená až na tehlu a nanesená nanovo, zachovali sa len slnečné hodiny.
Dňa 13. júla 1939 sňali sochu Panny Márie tesársky majster Július Kazimír a pokrývač Karol Kohúcik. Nové pozlátenie bolo urobené v zlatníckej dielni Petra Michaletza, ktorý za 4 500 korún pokryl sochu vrstvou 23,5-karátového zlata.
Socha bola slávnostne posvätená po návrate na vežu dňa 15. augusta 1939, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, omšu na námestí celebroval biskup Pavol Jantausch.
Po zvyšok 20. storočia sa podoba veže menila len minimálne. V roku 1966 vykonával Okresný stavebný podnik Trnava úpravy, pri ktorých bola strecha veže natretá na červeno, v roku 1973 bola premaľovaná zelenou farbou, ktorá mala azda imitovať medenú patinu.
V roku 1997 vykonávala firma Ars Antiqua opravu strechy. Počas tejto rekonštrukcie boli pod sochou Panny Márie 5. mája objavené dva hermeticky uzavreté cínové tubusy s dokumentmi, ktoré boli 17. septembra odovzdané do vtedajšieho Štátneho okresného archívu v Trnave. Dokumenty z týchto časových schránok boli spísané, bezpečne uložené a ich zoznam bol ako odkaz pre ďalšie generácie vložený do novej časovej schránky. Súbor dokumentov z rokov 1791 – 1939 sa skladal zo správ o opravách sochy a veže, z kronikárskych záznamov, dokumentácie dobovej hospodárskej a politickej situácie, regionálnej periodickej tlače či dokonca dobovej propagandy. Zrejme z rekonštrukcie v roku 1939 pochádzajú aj zlomky dvoch ružencov, ktoré boli uložené mimo tubusov, pri tabuľkách pokrývača Karola Kohúcika a mäsiarky Sidónie Brestovanskej, ako aj medenej plaketke so slovenským a latinským nápisom informujúcim o zložení a navrátení sochy. Do časovej schránky boli prepašované aj dva ďalšie dokumenty – menoslov rodiny hostinského Ambróza Šottníka vo fľaši a odkaz Jozefa Brestovanského, strážnika na veži, ktorý bol uložený iba v papierovej obálke a poškodený vlhkom.
Socha bola opätovne osadená a posvätená 7. októbra 1997. Slávnostnú omšu celebroval arcibiskup Mons. Ján Sokol za prítomnosti primátora Ing. Štefana Bošnáka.
Zatiaľ posledná veľká rekonštrukcia prebehla v rokoch 2004 – 2005. Jej súčasťou bol rozsiahly pamiatkový výskum, pri ktorom sa našli známky pôvodného arkiera, ako aj pôvodnej výzdoby. Časť výzdoby fasády bola v roku 1809 prekrytá novými veľkými ciferníkmi hodín a omietka pod nimi nebola v roku 1938 zničená. Pod povalou susednej budovy boli objavené aj zvyšky nárožného kvádrovania. Na základe tohto výskumu bola obnovená pôvodná farba omietky, výzdoba na nárožiach a celej ploche priečelia nad ochodzou veže. S výnimkou báne, sochy a vstupu na prízemie z námestia, bola podoba veže vrátila do renesančnej podoby v najväčšej možnej miere.
Pramene:
- MVSR, Štátny archív v Trnave, fond Magistrát mesta Trnava 1238 – 1922 (1928).
- MVSR, Štátny archív v Trnave, fond Mestský úrad v Trnave I (1878) 1923 - 1944 (1951).
- MVSR, Štátny archív v Trnave, Zbierka fotografií.
- MVSR, Štátny archív v Trnave, Zbierka máp a plánov.
Literatúra:
- KAZIMÍR, Štefan. Trnava v rokoch 1526 – 1848. In ŠIMONČIČ, Jozef (end.). Dejiny Trnavy, zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava 2010, s. 151 – 241, ISBN 978-80-970498-5-0.
- RUČKA, Štefan. Trnava. Skalica : vlastný náklad, 1868, 84 s.
- ŠIMONČIČ, Jozef. Štyristo rokov mestskej veže v Trnave. In ŠIMONČIČ, Jozef. Mojej Trnave: k dejinám Trnavy a okolia. Trnava : B-print, 1998, s. 302 – 307.
- ŠIMONČIČ, Jozef, Štyristo rokov mestskej veže v Trnave, Kultúra a život Trnavy, 1974, roč. 5, č. 7, s. 2 – 3.
- ŽUFFOVÁ, Jaroslava – STANÍK, Ivan. Urbanistický a architektonický vývoj mesta. In ŠIMONČIČ, Jozef (ed.). Dejiny Trnavy. Zväzok prvý. Trnava : Mesto Trnava, 2010, s. 387 – 459.
Článok vyšiel v Novinkách z radnice, číslo 8 – október/2024, s. 5-7.
Autorka: Jakub Roháč, Štátny archív v Trnave
V tlačenej podobe vychádzajú Novinky z radnice desaťkrát ročne obvykle v prvý pracovný deň v mesiaci. Svoj výtlačok si môžete vziať bezplatne na radnici na Hlavnej 1.