Tento rok si pripomíname 70 rokov od spustenia trnavského vodojemu do prevádzky. Okrem toho, že je dôležitou strategickou súčasťou technickej infraštruktúry nevyhnutnej pre fungovanie života v meste, je zároveň významnou architektonickou pamiatkou obdobia moderny. Tiež je jednou z dominánt porovnateľnou s ostatnými vežami, ktoré sú pre Trnavu, nazývanú aj ako Malý Rím, príznačné.
Uvedenie vodojemu do prevádzky v roku 1954 dalo akúsi pomyselnú bodku za komplexnou rekonštrukciou vodovodnej siete v Trnave po takmer polstoročných prípravách. Projekt vodojemu a jeho následná realizácia vzišla z komplexného projektu kanalizácie a vodovodu, ktorý pre mesto robil pražský inžinier Alfred Šourek takmer celé 30. roky 20. storočia[1]. V roku 1941 naň nakoniec nadviazal známy architekt Emil Belluš, ktorý dal vodojemu a jeho areálu finálnu originálnu podobu[2].
Staršie nezrealizované projekty
Problém s chýbajúcim vodovodom a kanalizáciou v Trnave sa začal riešiť už začiatkom 20. storočia. Prvý projekt z obdobia 1905 – 1907 spracovávalo Maďarské kráľovské krajinné riaditeľstvo vodných stavieb v Budapešti a počítal s realizáciou tlakového vodovodu s vežovým vodojemom s objemom 500 m³ a studňou na území mesta. Realizáciu prerušila prvá svetová vojna.[3]
Krátko po vojne, keď pre mesto začal inžinier Ivo Beneš spracovávať nový územný plán, objavil sa druhý projekt. V ňom sa navrhovalo zásobovať mesto vodou z prameňov pri Dobrej Vode veľkorysým 30 km dlhým gravitačným vodovom, ktorý by zásoboval cestou približne 16 obcí, mesto Hlohovec s okolím a dokonca aj kúpele v Piešťanoch.[4]
Riešenie výstavby vodovodu išlo však na nejaký čas do úzadia a otvorilo sa až v roku 1929. Plány sa opäť zmenili. Štátny geologický ústav a aj Výskumný ústav hydrogeologický T. G. Masaryka mali odmietavé stanovisko voči zdroju z Dobrej Vody pre častú seizmickú aktivitu. Tá už v minulosti zapríčinila, že sa po zemetrasení pramene strácali – napr. prameň pod Mariášom. Zároveň ako krasové vody mohli byť infikované zo zástavby v ich okolí a nad nimi.[5]
Realizovaný tretí projekt
Mesto sa teda vrátilo k pôvodnej myšlienke čerpať spodnú vodu v blízkosti mesta. Započal nový projekt, ktorý od roku 1931 riešil Ing. Alfred Šourek. Štátny ústav hydrologický skúmal a zameral jestvujúce studne v Trnave a z nich vytvoril vrstevnicový plán. Zistilo sa, že voda pod zemou prúdi v smere severo-južnom s miernym úklonom k západu. Voda sa nachádzala pod hrubou vrstvou ílovitej hliny v hĺbke 10 – 25 m, kde prúdila vo vrstvách štrkov a pieskov hrubých 5 – 12 m.[6]
Najvýhodnejšia poloha na čerpanie bola v severovýchodnej časti mesta, kde bola dostatočne ďaleko od najväčších odberateľov vody v tej dobe. Tí sa nachádzali vo zvyšných troch cípoch od centra mesta – juhovýchodne to bola Štátna vagónka – vozovka s 28 m hlbokou studňou. Juhozápadne sa nachádzala parná elektráreň Západoslovenských elektrárni s 18 m hlbokou studňou a vodojemom[7] postavenou ako súčasť Coburgových závodov z roku 1917[8], a napokon severozápadne fungoval najväčší odberateľ vody – cukrovar s piatimi studňami hlbokými 12 – 22 m. Ten počas kampane spotreboval také množstvo vody, že aj v studniach ostatných dvoch spomínaných závodov klesla hladina zhruba o meter, hoci boli od neho vzdialené cez 2,5 km.[9] Aj to rozhodovalo pre výber miesta nového zdroja vody.
Miesto budúceho vodného zdroja v 30. rokoch prevŕtali jedenástimi vrtmi a piatimi sondami, v ktorých sa následne sledovala hladina vôd. Napokon v roku 1937 na mieste, ktoré odborníci označili ako najvýhodnejšie, sa spravila pokusná štvorcová studňa kopaná do hĺbky 15,6 m. Na jej dne sa spravili ešte dva vrty do hĺbky priemerne 10 m, z ktorých sa pokusne odčerpávala voda a skúmal sa následný vplyv na okolité sondy. Tieto pokusy a aj ďalšie rozbory vody potvrdili vhodnosť tohto miesta. V roku 1939 sa začalo s výstavbou vodovodu, vrátane kanalizácie. Projekt v tejto fáze počítal s vežovým vodojemom s objemom 800 m3,[10] zatiaľ však bez finálnej podoby.
Vodojem ako typologický druh
Vodojem je nevyhnutnou súčasťou vodovodnej siete. Zabezpečuje spoľahlivosť a rovnomernosť dodávky vody tým, že ju akumuluje v čase zníženej spotreby a počas dňa ju priebežne podľa spotreby vypúšťa do siete. Zároveň v sieti zabezpečuje tzv. hydrodynamický pretlak, vďaka čomu nám voda z kohútikov tečie bez používania lokálnych čerpadiel. Pre jeho tlakovú funkciu je však rozhodujúca poloha vodojemu – dno nádrže musí byť umiestnené vyššie ako odberné miesta. V kopcoch sa dajú používať tzv. zemné vodojemy – nádrže sú umiestnené na kopci pod zemou, no na rovinách je potrebné používať vežové vodojemy, kde sa vyššia poloha nádrže zabezpečí pomocou podpornej konštrukcie a napĺňa sa pomocou čerpadiel. Spočiatku konštrukciu tvorili jednoduché murované veže, niekedy sa netypicky kombinovali aj s inými funkciami, napr. zvonicami,[11] alebo aj bytmi, kde steny zabezpečujú priestorovú tuhosť stavby.[12] Najtypickejším reprezentantom a zároveň ukážkou väzby architektúry a funkcie vežových vodojemov je hydroglóbus – oceľový vodojem, ktorý sa k nám začal dovážať z Maďarska koncom 50. rokov.[13] Tvorí ho len guľatá nádrž a tenký driek s potrubiami, niekedy doplnený o zavetrovacie laná.
Funkcia + statika + estetika v architektúre Bellušovho vodojemu
Všetky princípy – ako funkčné, tak aj konštrukčné, typické pre vežové vodojemy, rozohral a zvýraznil architekt Emil Belluš osobitým spôsobom vo svojom návrhu z roku 1941. V duchu funkcionalizmu priznal takmer každý jeden funkčný aj konštrukčný prvok, ktoré napokon ako celok vytvárajú originálne, kompozične dokonalé až sochárske dielo. Veľmi dôležitá bola spolupráca Belluša so statikom profesorom Karlom Havelkom, s ktorým boli kolegovia aj na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave,[14] kde od roku 1940 pôsobil ako profesor aj Emil Belluš.
Spodnú časť – podstavu vodojemu – tvorí kruhová vstupná galéria. Z nej vychádza driek – komunikačné jadro s potrubiami obkolesené šiestimi železobetónovými stĺpmi. Tie sú spriahnuté siedmimi železobetónovými skružami, ktoré zamedzujú pôsobeniu vzperného tlaku – teda aby nedošlo k ich vybočeniu pod váhou nádrže. Zároveň dodávajú stavbe nezameniteľný vzhľad, pravidelným horizontálnym členením drieku ju vizuálne odľahčujú. Na poslednej skruži je vo výške 30 m zriadená vyhliadka. Stĺpy sú ukončené konzolami na ktorých je dominantná hmota s nádržou. Vodojem je vo vrchole ukončený lucernou, ktorá priestor nad samotnou nádržou presvetľuje a prevetráva.
Nádrž s objemom 1 200 m3 je od vonkajšieho betónového plášťa oddelená 70 cm škárou. Výška vodnej hladiny je 8 m.[15] Vodojem napájajú dve potrubia – jedno z vlastného zdroja zo studne na pozemku, druhé vedie z prameňov na Dobrej Vode a Dechtíc, tak ako sa pôvodne plánovalo v druhom projekte. Pramene boli pripájané postupne od roku 1966.[16]
Ďalšie objekty a areál
Spolu s vodojemom navrhol Belluš aj celý areál. 5,37 hektárový pozemok trojuholníkového tvaru pozemku navrhol ako park, ktorý zároveň tvorí ochranné pásmo vodného zdroja. Vodojem je pod zemou spojený potrubím so studňou, ktorú architekt stvárnil viac rustikálne. Kruhová stavba obložená s kameňom, s výrazným portálom a lucernou vo vrchole situovaná medzi stromami sa viac ponáša na rotundu alebo mauzóleum, než na technickú stavbu. Objekt studne je spojený so susednou funkcionalisticky riešenou strojovňou, v ktorej sa nachádza potrebné zázemie. V rovnakom štýle je postavený aj rodinný dom pre strojníka, nachádzajúci sa pri vstupe do areálu. Objekty a vodojem sa realizovali od roku 1942 až do 1947, napokon bol vodojem spustený do prevádzky až v roku 1954.[17]
Celkovou výškou 50 m a polohou na vyvýšenine v rámci Trnavy dopĺňa vodojem siluetu mesta mladšou dominantou – tentokrát modernistickou a technickou. Dodnes funkčná technická pamiatka je bežne verejnosti neprístupná. Posledné tri roky však bolo vďaka spolupráci firmy TAVOS a mesta Trnava sprístupnená návštevníkom v rámci prehliadok Potulky Malým Rímom.
foto: archív autor
[1] BAYER, Jozef: Projekt sústavnej kanalizácie a vodovodu mesta Trnava, In: Trnava 1238-1938, Trnava, 1938
[2] DULLA, Matúš.: Architekt Emil Belluš, Slovart, Bratislava 2011, ISBN: 9788055602936
[3] BAYER, Jozef: Projekt sústavnej kanalizácie a vodovodu mesta Trnava, In: Trnava 1238-1938, Trnava, 1938
[4] tamže
[5] tamže
[6] tamže
[7] tamže
[8] BEŇÁK, Miroslav: Skrytý klenot priemyselnej architektúry - Závod v závode – trnavská parná elektráreň v Coburgových závodoch. Novinky z radnice, XXX, 2019, 11/ 12, s. 21 - 25.
[9] Na porovnanie: ZSE malo 3 čerpadlá s max.celkovým výkonom 37 l/sec a normálne čerpané množstvo bolo 17 l/sec; maximálny odber Vozovky bol 30 l/sec; a napokon cukrovar cukrovarské studne boli schopné počas kampane dodať až 400 l/sec (ref: BAYER, Jozef: Projekt sústavnej kanalizácie a vodovodu mesta Trnava, In: Trnava 1238-1938, Trnava, 1938)
[10] BAYER, Jozef: Projekt sústavnej kanalizácie a vodovodu mesta Trnava, In: Trnava 1238-1938, Trnava, 1938
[11] Napr. veža kostola Sv. Pavla z rokov 1880 – 1882 v Ostrave – Vítkoviciach je okrem kostolnej zvonice aj vodárenskou vežou (ref: https://pamatkovykatalog.cz/vezovy-vodojem-zvonice-kostela-12289547)
[12] Napr. v Šali a Nových Zámkoch (ref: (str. 272, ref: Kolektív autorov: Stavebníctvo na Slovensku – Vodohospodárske stavby, Spektrum, Bratislava, 1991, ISBN: 80-218-0089-5, 274 str.)
[13] Prvý sa tam vyrobil v roku 1957, objem zvykli mať 50 m3 až 200 m3, neskôr až 400 m3. (tamže)
[14] Prof. Ing. Dr. Techn. Karel Havelka, DrSc. (1900 – 1970) bol významným stavebným inžinierom a profesorom na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave (dnešnej STU), kde bol v rokoch 1940 – 1958 vedúcim Katedry betónových konštrukcií a mostov. Viac info a zdroje: https://www.svf.stuba.sk/sk/fakulta/profil-fakulty/osobnosti-fakulty/karel-havelka.html?page_id=9041
[15] DULLA, Matúš.: Architekt Emil Belluš, Slovart, Bratislava 2011, ISBN: 9788055602936
[16] Kolektív autorov: Stavebníctvo na Slovensku – Vodohospodárske stavby, Spektrum, Bratislava, 1991, ISBN: 80-218-0089-5
[17] BARKOVÁ, D., MAJTÁNOVÁ, L., PETRÁNSKY, Ľ.: Slovenské stavby storočia – 1.diel, JAGA Group,s.r.o. pre Slovenskú komoru stavebných inžinierov (SKSI), 2022, ISBN: 978-80-8076-148-6
Článok vyšiel v Novinkách z radnice, číslo 8 – október/2024, s. 8-10
Autorka: Miroslav Beňák
V tlačenej podobe vychádzajú Novinky z radnice desaťkrát ročne obvykle v prvý pracovný deň v mesiaci. Svoj výtlačok si môžete vziať bezplatne na radnici na Hlavnej 1.