O morušiach sa na stránkach Noviniek z radnice písalo viackrát a rôzne. Čitateľ mohol byť pritom trochu zneistený, možno aj popletený, či trnavské moruše skutočne v meste rástli a či v tejto oblasti vôbec existujú. Pokúsme sa trochu vysvetliť tento problém či odpovedať na otvorené otázky.
Moruša (česky morušovník) je opadavý listnatý strom, prípadne ker, ktorý prirodzene rastie v subtropickom a miernom pásme Ázie a Severnej Ameriky. Do tohto rodu sa zaraďuje asi 40 druhov, z ktorých do Európy boli zavlečené, resp. privezené dva odlišné druhy - moruša biela, pôvodom z Číny a Kórejského polostrova a moruša čierna, pôvodom najskôr z Iránu. Prvá má veľké, lesklé, na rube len riedko chlpaté listy a biele, prípadne ružové plody. Druhá má na rube husto chlpaté listy a fialovo červené až čierne plody. V Květene ČSR sa uvádza ešte moruša červená, pochádzajúca z východnej časti Severnej Ameriky.
Moruša biela sa u nás v minulosti vysádzala a pestovala v súvislosti s rozvojom hodvábnictva a chovom „hodvábnika“ - priadky morušovej, motýľa, ktorého húsenice sa živia listami moruše bielej a vytvárajú hodvábne vlákna (zámotky). Pestovanie moruše bielej a chov hodvábnika v Rakúskej monarchii v18. storočí podporovala cisárovná Mária Terézia a neskôr aj jej syn Jozef II. O pestovaní moruše bielej v Trnave a okolí v tomto období svedčia aj archívne dokumenty mesta. Mesto kontrolovalo výsadbu, udržiavanie stromov i pestovanie priadky morušovej. Dozor vykonával mestský inšpektor.
Vysádzanie moruší propagoval trnavský pomológ Ján Nepomuk Siebenfreud (1808 - 1886), ktorý napísal niekoľko článkov a propagačných publikácií s cieľom väčšej výsadby moruše bielej, dokonca aj popri cestách v chotári. Jej pestovanie v Trnave spomína v roku 1857 J. F. Kříž, fyzikus Hornonitrianskej župy so sídlom v Trnave. Pestovanie moruše bielej ako potravy lariev hodvábnika sa propagovalo aj v období prvej Československej republiky. Hotové zámotky sa vykupovali na ďalšie spracovanie v pradiarňach hodvábu. Záujem o chov hodvábnika najmä po 2. svetovej vojne poklesol v dôsledku výroby umelých vláken a dovozom hodvábu z iných krajín. Pestovanie doznievalo ešte v druhej polovici 20. storočia. V súčasnosti sa pestuje miestami ako ovocný strom so sladkými plodmi, ktoré obľubuje aj domáca hydina. Dvestoročná moruša biela zo Senice sa stala víťazom ankety Strom roka 2014 na Slovensku a uchádzala sa o európsky titul.
Moruša čierna sa považuje za zavlečenú rastlinu (archeofyt), ktorá sa v Európe pravdepodobne pestuje už veľmi dávno pod názvom stromová malina. Maďarská literatúra z čias rakúsko - uhorskej monarchie spomína takúto morušu pod názvom turecká kyslá moruša. Ako teplomilná rastlina sa pestovala vo vinohradníckych oblastiach a na južnom Slovensku ako ovocný strom. Sladkokyslé moruše sú vhodné ako čerstvé ovocie i na prípravu lekvárov a vína. Obsahujú viac organických kyselín a antokyanidínových glykozidov (čierny pigment) ako moruša biela.
Na Slovensku a južnej Morave rastie morfologicky výrazný typ moruše s väčšími tmavočiernymi plodmi, ktorý známy významný český botanik Karel Domin opísal v časopise Slovenské ovocinárstvo v roku 1948 ako nový hybridný taxón moruša trnavská. Okolie Trnavy poznal, pretože sa liečil v neďalekých termálnych kúpeľoch Piešťany. Podľa Domina sa moruša trnavská líši od moruše čiernej huňatými konárikmi, listami sotva drsnými s dlhšou stopkou, valcovito predĺženými, veľkými, najskôr ružovými, neskôr čierno fialovými postupne dozrievajúcimi plodmi.
Neskôr niektorí pomológovia či dendrológovia spochybňovali oprávnenosť opisu a dokonca písali o chybe slávneho profesora. Spochybňovali aj jeho predpoklad, že je to kríženec medzi morušou čiernou a morušou ružovou. Známy slovenský botanik docent Jozef Májovský tento typ moruše označil menom poddruhu Morus nigra subsp. tirnaviensis Domin. Bývalý riaditeľ Ústavu dendrobiológie Slovenskej akadémie vied v Arboréte Mlyňany František Benčať, ktorý skúmal výskyt a rozšírenie starých ovocných stromov v malokarpatskej vinohradníckej oblasti (vrátane Častej), odporúčal hodnotiť tieto moruše ako pestovanú odrodu (kultivar) „Trnavská“ - Morus nigra cv. Trnaviensis. Prihliadal pritom na vplyv špecifických ekologických podmienok južného Slovenska (oproti pôvodnému areálu) a selekčného výberu ovocinárov. V súčasnom Zozname papraďorastov a kvitnúcich rastlín Slovenska je Morus trnaviensis vedená ako synonymum moruše čiernej (Morus nigra L.).
Trnava versus Pukanec
Tradícia pestovania moruše čiernej je doložená v okolí Pukanca a jej obyvatelia namietali pomenovanie moruše „trnavská“ ako neoprávnené. Skôr by prijali meno „moruša pukanská“. Na webovej stránke obce Pukanec nájdeme článok o chránenom prírodnom výtvore Pukanské moruše čierne, ktorý so svojimi približne 500 rodiacimi stromami, väčšinou už vysokého veku 200 - 350 rokov, predstavoval v čase vyhlásenia v roku 1988 najväčšiu lokalitu tohto druhu na území Československa. V Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre sa skúmali prírodné populácie (genotypy) tejto zaujímavej a ekonomicky významnej ovocnej dreviny v Štiavnických vrchoch. Napríklad plody dorastajú do dĺžky 2,7 cm a hrúbky 1,6 cm, hmotnosť jedného plodu až 6,7 g.
Významný slovenský pomológ Ivan Hričovský vysoko hodnotil kvality trnavskej moruše a odporúčal jej pestovanie. Uvádzal, že moruša trnavská je najobľúbenejšia, pretože má najväčšie plody, navyše, dobrej chuti. K taxonomickému hodnoteniu sa nevyjadril. Aj jeho pokračovateľ vo vysielaní Farmárskej revue Ľudovít Vašš demonštroval pravú slovenskú morušu čiernu trnavskú. Pod názvom „moruša trnavská“ ponúkajú predajcovia ovocných drevín záhradkárom aj v súčasnosti rôzne kultivary moruší.
Záverom môžeme skonštatovať, že u nás sa pestovali dva druhy moruší - moruša biela predovšetkým ako potrava pre hodvábnika a moruša čierna trnavská ako chutný ovocný strom. Spochybňovaná trnavská moruša, ovocný strom s veľkými čiernymi plodmi a osviežujúcou sladkokyslastou chuťou podobný moruši čiernej, skutočne existuje, v okolí Trnavy a inde na južnom Slovensku rastie a sa pestuje. Rozdiely sú v taxonomickom hodnotení (druh, poddruh, odroda) tohto výrazného morfologického typu, čo nám ako pestovateľom a konzumentom nemusí prekážať. Napriek tomu, že jeho taxonomické hodnotenie odborníkmi nie je jednotné, teplomilnú morušu trnavskú by sme mali pestovať v našich záhradkách ako zaujímavý ovocný strom s chutnými plodmi. A tak udržať tento výrazný typ s označením „trnavská“ pre budúce generácie.
Článok vyšiel v Novinkách z radnice, číslo 5 – jún/2025 s. 31-32
Autorka: Pavol Eliáš st.
V tlačenej podobe vychádzajú Novinky z radnice desaťkrát ročne obvykle v prvý pracovný deň v mesiaci. Svoj výtlačok si môžete vziať bezplatne na radnici na Hlavnej 1.