Sú udalosti, ktoré aj napriek ich veľkému významu zostávajú spoločnosťou opomínané, a to aj napriek tomu, že sa udiali len v nedávnej minulosti. Je potom na pamäťových inštitúciách, aby na takéto dôležité medzníky upozorňovali a nenechali na ne spoločnosť zabudnúť. O to väčšmi to platí, ak ide o udalosti z ich vlastných dejín. Za takto zásadné pre Galériu Jána Koniarka, ale aj mesto Trnava, Trnavský kraj i dejiny umenia na Slovensku, možno považovať trojicu výstavných cyklov usporiadaných medzi rokmi 1995 až 2000 v Synagóge – Centre súčasného umenia.
Cykly s názvom Umenie aury, Pamäť miesta a Vymedzenie priestoru patria pritom svojím charakterom objektívne k najvýznamnejším umeleckým podujatiam po roku 1989 na Slovensku i širšom medzinárodnom kontexte. Počas piatich rokov boli v Synagóge kurátorkou Janou Geržovou uvedené takmer tri desiatky výstav domácich i zahraničných výtvarníkov, nadväzujúcich na najaktuálnejšie svetové trendy v umení, pritom však s vlastnou a veľmi originálnou koncepciou. Stála najmä na teóriách židovského nemeckého filozofa a esejistu Waltera Benjamina, z ktorých si osvojila kurátorka myšlienku aury umeleckého diela, teda jeho jedinečného bytia na danom mieste – umeleckého diela „Tu a Teraz“.
Išlo tak o neprenosné projekty, neoddeliteľné od povahy miesta, kde sa konajú, čo je prístup v umení nazývaný site-specific (miesto-špecifické). Pri príležitosti 30. výročia začiatku cyklov predstavme z každého aspoň dva projekty, reprezentujúce ambície kurátorských koncepcií.
Úvodný projekt Umenia aury realizoval český výtvarník Jan Ambrůz (*1956). Jeho dielo Iná rovina (26. 1. – 5. 3. 1995) tvorila šikmá plocha z veľkoformátových tabúľ skla, zavesených uprostred hlavnej lode synagógy. Rozdeľovala rytmicky priestor, no zároveň ho zachytávala a deformovala, čím sa divákom ponúkal v nespočetných možnostiach nových pohľadov. Sklenené tabule, popri tom, že prelamovali a odrážali rozličnými efektami svetlo, rozvinuli v priestore aj vlastnosti materiálu, odkazujúce zároveň k osudom miesta. Týmito sú krehkosť, nestabilita a pominuteľnosť.
Celkom inú stratégiu využíval projekt Ladislava Čarného (*1949) Konceptuálna maľba (31. 5. – 25. 6. 1995). Po vstupe do výstavného priestoru totiž diváci zažili prekvapujúcu situáciu. V synagóge nebolo nič vystavené, lepšie povedané, žiadne intervencie neboli viditeľné. K tomu došlo až v momente, kedy sa zhasli svetlá a na stenách sa objavili maľby fluorescenčnými farbami. Zachytávali motívy z obrazov významného španielskeho maliara a grafika 19. storočia Francisca Goyu. Čarný takto pracoval s otázkou potreby zviditeľňovania toho, čo je na prvý pohľad neviditeľné, no zároveň akoby polemizoval s kritikou W. Benjamina, ktorý tvrdil, že reprodukované dielo zásadne stráca svoju auru.
Azda jedným z najvýraznejších projektov cyklu Pamäť miesta bolo dielo Antona Čierneho (*1963) Svitanie (28. 2. – 27. 3. 1997). Počas výstavy Čierny zatemnil okná synagógy s výnimkou okna apsidy. Tú od centrálneho priestoru oddelil dutou sklenou stenou, vypĺňajúcou celý triumfálny oblúk. Stena bola na začiatku výstavy naplnená masou tri a pol tony piesku takmer až po horný okraj. V momente otvorenia prenikalo do centrálneho priestoru synagógy svetlo len minimálne. V spodnej časti boli tri otvory, cez ktoré sa piesok postupne sypal počas trvania výstavy. Vďaka tomu sa z dutiny vytrácal a cez priehľadnú stenu do interiéru prenikalo stále viac svetla. Východné okno apsidy, vyplnenej rámom v tvare Dávidovej šesťcípej hviezdy sa tak pomaly odkrývalo až do momentu, kedy sa piesok z dutiny takmer vytratil úplne a synagógu zaplavilo svetlo. Návštevníci teda mali možnosť sledovať vždy len jeden moment celého procesu. V tejto ohromujúcej inštalácii Čierny vytvoril metaforu návratu svetla do temnoty synagógy po udalostiach 20. storočia, ale aj metaforu času, ktorý tu naznačuje neustály kolobeh sveta a nový úsvit.
Niektoré z projektov reagovali priamo na osud trnavskej židovskej komunity, spätej s funkciou synagógy pred 2. svetovou vojnou. Tak aj projekt Cvaot / Zástup (3. 10. – 9. 11. 1997) pripravený pre Pamäť miesta Deziderom Tóthom, pracujúcim pod menom Monogramista T·D (*1947). Ten v lodi synagógy umiestnil na zem 240 bochníkov chleba, vydlabaných do tvaru papúč, zoradených do ôsmich radov vedľa seba. Pravidelné rozloženie vyprázdnených kôrok chleba evokovalo zástup vykoristeného a vyhladovaného židovského obyvateľstva, odvážaného v hromadných transportoch. Naliehavá inštalácia bola ešte umocnená zvukovou zložkou, hlasom autora, odpočítavajúcim postupne neurčitú číselnú hodnotu 2482 – zdanlivo len chladný štatistický údaj, ktorý ale v skutočnosti predstavoval v tom čase známy počet deportovaných židovských obyvateľov Trnavy.
Z tretieho z cyklov, vo Vymedzení priestoru, spomeňme projekt Inštalácia (3. 11. – 28. 11. 1999) poľskej umelkyne Zuzanny Janin (*1961). Zakladal sa na utvorení špecifickej atmosféry v priestore synagógy, bez potreby vyhotovenia materiálneho diela. Išlo o pocit prázdna, vyvolaný hmlou, vypĺňajúcou celý interiér synagógy. V priestore predstavovala vizuálnu bariéru, pre ktorú nebolo jasné, čo sa v ňom vlastne nachádza. To vzbudzovalo pocit neistoty, neprehľadnosti a ohrozenia. Inštalácia odkazovala k neustálemu princípu znejasňovania, zahmlievania a zabúdania, sprevádzajúceho kolektívnu pamäť, práve aj v súvislosti s udalosťami 2. svetovej vojny.
Na prelome tisícročí vznikol predposledný projekt z trojice cyklov Jany Geržovej, výstava Petra Meluzína (*1947 - +2019) Múr nárekov (14. 12. 1999 – 30. 1. 2000). Autor rozdelil prízemie synagógy múrom, v ktorého vertikálnych škárach bolo deväť otvorov s drobnými obrazovkami, prezentujúcimi bizarnú audiovizuálnu koláž bežného denného vysielania televízie. V názve aj forme inštalácie odkazoval na izraelský Múr nárekov, ku ktorému chodia Židia po stáročia vyslovovať svoje modlitby a prosby. Vlastnou verziou tohto múru naznačil Meluzín ako sa súčasná spoločnosť mení a kam smeruje svoje túžby, upozornil na novú verziu chrámu – masmédiá, ktoré sa postupne stávajú pre mnohých ľudí priam novým náboženstvom.
Článok vyšiel v Novinkách z radnice, číslo 7 – august – september/2025 s. 26-27
Autorka: Adrián Kobetič, Galéria Jána Koniarka
Foto: GJK
V tlačenej podobe vychádzajú Novinky z radnice desaťkrát ročne obvykle v prvý pracovný deň v mesiaci. Svoj výtlačok si môžete vziať bezplatne na radnici na Hlavnej 1.
